DUCHOVNÁ PÚŠŤ

            Krása a originalita púšte ma vždy fascinovala a bola pre mňa dôkazom nesmiernej Božej kreativity. Nádhera púštnych dún či bizarné skalné útvary zaliate lúčmi zapadajúceho slnka – to všetko som poznala z fotografií a mojou túžbou bolo raz takou púšťou kráčať. Predstavovala som si, že hľadiac na tú krásu z môjho srdca budú vychádzať tie najkrajšie slová na oslavu Božej veľkosti.
            Keď sa moja túžba na pár dní splnila, poznala som, že púšť nie sú len čarovné zákutia, ktoré radi zachytávajú šikovní fotografi. Môže to byť aj monotónna krajina s množstvom drobných skál a suchých tŕnitých krov, pomedzi ktoré, ak človek kráča, musí dávať pozor na hady a škorpióny. Ale predovšetkým si spomínam na to neznesiteľné teplo púšte, ktoré bráni človeku aj rozmýšľať, nieto ešte skladať hymny na oslavu Boha! Kedysi som nerozumela, ako mohli Izraeliti prechodom púšťou toľko reptať, keď zažili na vlastné oči toľké zázraky Božej moci! Dnes ich už neodsudzujem, lebo nie som si istá, či ja na ich mieste by som trpezlivo kráčala ďalej.
            Z času na čas, na kratšiu alebo na dlhšiu dobu sa stane, že Boh nás v našom duchovnom živote tiež zavedie na púšť. A hoci by sme z nej najradšej čo najrýchlejšie zutekali, často nám neostane iné ako ňou voľky-nevoľky kráčať alebo naučiť sa na nej trpezlivo prebývať. Okrem skúsenosti s prázdnotou reálnej púšte bola mi daná i skúsenosť prechodu púšťou duchovnou, a práve s touto skúsenosťou by som sa chcela podeliť.
            Trvalo už pár mesiacov, ako ma Boh do púšte voviedol a mne sa zdalo, že už toho bolo dosť a ten stav duchovnej prázdnoty a vyprahnutosti musí skončiť. A pritom vôbec – skôr naopak, mala som pocit, akoby mi Boh každú chvíľu ešte čosi chcel odobrať. Aj odobral. Pre mňa to boli veci, ktoré ma tešili, držali ma hore. Dnes, po čase vidím i význam odobratia tých vecí. I keď mi to spočiatku pripadalo tak, že sa mi rúcajú moje sny a vízie, v skutočnosti ma Boh viedol, aby som zapustila korene aj iným smerom, a tak mojim víziám dala väčšiu stabilitu.
            Ten čas prechodu duchovnou púšťou bol časom, kedy sa mi modlilo veľmi ťažko. Ale nemodlilo sa mi ešte ťažšie. I keď som prítomnosť Boha vo svojom živote takmer necítila, mala som potrebu s ním hovoriť. Musela som prijať, že moja modlitba nebola usporiadaná. Naopak, bola veľmi chaotická a mne sa zdalo, že takú ju Bohu ani nemôžem ponúknuť. Napriek tomu som mu ju takúto ponúkala a veľmi som sa pri tom snažila nájsť spôsob, ako môžem čo najúprimnejšie a najopravdivejšie pred Boha predstúpiť.
            Tiež som v tomto období prežívala málo radosti pri stretnutiach s ľuďmi. Veľmi mi však pomohla rada jednej ženy, ktorá práve vtedy, keď sa cítila najťažšie, snažila sa okoliu rozdávať najviac lásky. Zdá sa nemožné dávať lásku, keď ju človek necíti alebo rozdávať radosť druhým, keď ju sám neprežíva. Predsa však – presvedčila som sa - darovaný úsmev či láskavé slovo dokážu do šede vyprázdnenej duše vniesť záblesk svetla.
            Postupne som si na prázdnotu a monotónnosť duchovnej púšte zvykla. Časom som začala objavovať a viac si všímať aj jej krásy. Veľmi mi v tom pomohla rada istého kresťanského mystika, ktorého slová ma povzbudzovali dúfať, že to všetko bude mať pre mňa význam. Hovorí: „Keď ti dá Boh milosť duchovnej púšte, nesnaž sa ňou prejsť len ako nejakou užitočnou skúškou. Prebývaj na púšti, staň sa nomádom, spriateľ sa s pustatinou. Potom budeš piť z otvorenej skaly, ktorú pre teba otvorí sám Boh.“
            V človeku je prirodzene zakódované, že radšej by kráčal krajinou oplývajúcou mliekom a medom. Krajina, kde má zbierať jednotvárnu mannu z prachu zeme, ho až tak neláka. Pritom tá manna je Boží zázrak a dar. Predstavuje všetko to, čo pre život naozaj potrebujeme.
            Stav duchovnej prázdnoty učí človeka nehodnotiť duchovné veci podľa intenzity citového zážitku. Svätý Ján z Kríža veľa hovorí o tom, že cesta k Bohu vedie aj cez púšť a noc zmyslov. Kto chce prísť k Bohu, mal by sa naučiť takto kráčať. A aj tie nelákavé zákutia života s dôverou v dobrého Boha preskúmať.